Po vojne zostala republike len tona zlata
Kategorie:NovinkyRozhovor s J. Moravcom, vrchným expertom peňažného obehu Vojtech Wolf (Ekonóm 20. 7. 2023 strana 18, rubrika Rozhovory)
Zatiaľ čo dnes má Slovenská národná banka vo svojich rezervách necelých 20 ton zlata, v ére socializmu to bolo o 92 ton viac. „Štát, ktorý nemal zameniteľnú menu, potreboval veľké zásoby, a preto zlato nakupoval nielen na Západe, ale aj v ZSSR a Číne,“ hovorí hlavný metodík ochrany platidiel ČNB Jaroslav Moravec.
Jedným zo zdrojov štátneho zlata bola za prvej republiky národná zbierka. Koľko ľudia prispeli?
Na zlatý poklad sa v rámci takzvanej prvej zbierkovej akcie, ktorá vznikla úplne spontánne na konci roku 1918, od ľudí zozbieralo okolo 270 kilogramov zlata. Pre predstavu na konci roku 1920 mal bankový úrad asi 6,5 tony zlata. V roku 1935 sme potom mali asi 99,8 tony, čo bolo najväčšie množstvo, ktoré sme za prvej republiky mali. Výsledok tejto zbierky tak predstavoval asi štvrť percenta našich vtedajších zásob. Zaujímavosťou je, že sa nejednalo len o zlaté kovy, ale súčasťou zbierky na zlatý poklad boli aj mince zo striebra či iných kovov, ako medi, alebo papierové peniaze. Tieto predmety sa predávali a naopak sa za získané finančné prostriedky nakupovalo zlato v podobe zliatkov. Pokiaľ išlo o šperky a klenoty s historickou hodnotou, tak za tie štát na účet Bankového úradu previedol peniaze a dali sa do múzeí. Pokiaľ išlo o šperky horšej kvality, tak tie sa tavili na zlato.
Bola československá koruna vymeniteľná za zlato?
V roku 1919 si Československo zaviedlo svoju vlastnú menu. Na rozdiel ale od poslednej rakúsko-uhorskej koruny zavedenej v roku 1892, ktorá bola menou zlatého štandardu, teda mala byť zameniteľná za zlato, tá naša nebola.
Takže jediným obdobím, kedy si Česi mohli zameniť peniaze u banky za zlato, bolo za čias Rakúska-Uhorska?
Možno to tak povedať. V skutočnosti však výmena bankoviek za zlaté mince fungovala len v najbohatších štátoch sveta, ako boli Spojené štáty či Veľká Británia. Rakúsko-Uhorsko nezaviedlo zlatý štandard v jeho najčistejšej podobe. Jednalo sa tu v skutočnosti o takzvaný štandard zlatej devízy, kedy si občan mohol vymeniť vlastnú menu za takzvané zlaté devízy, čo boli papierové bankovky štátov, ktoré mali práve najčistejší zlatý štandard. Teda v Rakúsku-Uhorsku nebolo možné prísť do Rakúsko-Uhorskej banky, ktorá bankovky vydávala, so stokorunovou bankovkou a chcieť za ňu zlatú mincu, ale išlo ju vymeniť za doláre a za tie potom v USA dostať.
Ak koruna nebola zlatou menou, prečo teda štát zhromažďoval toľko zlata?
Rašín zaviedol korunu skutočne ako čisto papierovú menu. Vtedajší vyspelý svet ale smeroval k obnoveniu zlatých mien. Bankový úrad ministerstva financií, teda predchodca centrálnej banky, a neskôr sa Národná banka Československá usilovali o obnovenie zlatého štandardu, a preto sa snažili vytvoriť zlaté rezervy. Nikdy ale u nás klasický zlatý štandard nezačal fakticky existovať. V roku 1929 bol prijatý zákon, ktorým sa prijal modifikovaný zlatý štandard, a to v podobe meny zlatej devízy, respektíve tiež zlatého zliatku. Centrálna banka mala zvláštnym predpisom upraviť, kedy bude umožnená samotná zameniteľnosť. K tomu ale nikdy nedošlo, pretože tento zákon vyšiel doslova v predvečer svetovej hospodárskej krízy. Zlato tak bolo primárne určené pre emisiu peňazí, teda aby sa ich do obehu nedostalo neoprávnené množstvo.
Ako vôbec štát zlato získaval, aby sa dostal na 100 ton v roku 1935? Jednak išlo o pozostatok po centrálnej banke monarchie. To bolo asi 12 ton. Potom Bankový úrad odkupoval zlato priamo od tuzemských baní. V roku 1934 došlo k premene už spomenutých devízových bankoviek – dolárov alebo liber – na zlato. V roku 1934 bola vyhlásená takzvaná povinná ponuka zlata Národnej banke Československej. Až na výnimky v podobe držby šperkov či numizmatických zbierok nemohlo obyvateľstvo držať fyzické zlato. Tým republika získala asi tri tony. Najdôležitejším zdrojom však bol v 20. a 30. rokoch nákup zlata na voľnom trhu. Tým získala okolo 50 ton.
Využilo sa zlato niekedy na iný účel ako na nákup devíz?
Napríklad v 30. rokoch, kedy platil zákaz držby zlata a povinný nákup, bola centrálna banka výhradným držiteľom zlata, a tak ho nielen nakupovala, ale aj predávala napríklad zubárom, klenotníkom či pre priemyselnú výrobu. Rovnako to bolo v dobe socializmu.
Po Mníchove zásoby českého zlata dramaticky klesli. Ako to, keď väčšina bola vo Švajčiarsku a vo Veľkej Británii?
Asi 88 ton zlata bolo skutočne v cudzine. Tri dni pre vzniku protektorátu prišiel do sídla centrálnej banky zástupca nemeckej okupačnej správy a úradníkov prinútil vydať príkaz na prevod zlata. Zároveň to ale bolo s prísľubom, že zostane účtovne napísané na Národnej banke pre Čechov a Moravu. To Nemci celú vojnu dodržali. Dokonca sa s ním, aj keď podľa potrieb Nemeckej ríše, obchodovalo, teda niekedy sa predávalo a niekedy naopak kupovalo.
Ako to vyzeralo so zásobami zlata po vojne?
Bolo vyčíslené, že sme kvôli Nemecku prišli o 41,6 tony zlata. Vedľa neho ale bolo ešte ďalších asi 27 ton zlata, ktoré bolo uložené v Bank of England. Toto zlato chcela okupačná moc tiež previesť na Ríšsku banku, ale Bank of England túto operáciu zablokovala. V priebehu vojny bolo zlato použité exilovou vládou v Londýne na krytie nákladov spojených s vojnou. Po jej skončení Briti všetko vyúčtovali a časť vrátili, avšak v peniazoch. Československo tak prišlo nielen o zlato v prospech Nemecka, ale aj Veľkej Británie. Fakticky tak v trezoroch Národnej banky ostala len necelá tona zlata.
Podarilo sa získať zlato, ktoré Nemecko lúpilo?
Z celkového zlata, ktoré Nemecko po Európe ulúpilo, sa našla polovica. Takzvaná tripartitná komisia prijala rozhodnutie, že sa jednotlivé štáty uspokoja pomerným spôsobom. Z tých 41,6 tony sa nám priznalo 24 ton zlata. V roku 1948 sme získali šesť ton a zvyšných 18 ton sme mali dostať v splátkach. K tomu ale nedošlo, pretože po spustení železnej opony blokovali návrat zlata vlády USA a Veľkej Británie. Tie si totiž nárokovali finančnú kompenzáciu za znárodnenie a za poškodenie ekonomických záujmov svojich občanov a firiem. K dohode nakoniec došlo až v roku 1982, kedy sme zaplatili USA náhradu 80 miliónov dolárov a Veľkej Británii 24 miliónov liber. Následne 18. februára 1982 pristála na Ruzyni tri lietadlá s 18 tonami zlata na palube.
Čím možno vysvetliť, že za socializmu zásoby zlata tak vzrástli, keď sme mali dokonca historicky najviac asi 112 ton zlata?
Od polovice 50. rokov až do konca 60. rokov naše zásoby masívne rástli. Už vtedy sa dostali na prvorepublikovú úroveň. Bohužiaľ my ale o tomto období nemáme archívne záznamy a nevieme, na základe čoho rástlo. Tá dokumentácia sa stratila. Sú len indície, že sa centrálna banka zmierila s tým, že zlato zo zahraničia nedostane, a štát, ktorý nemal zameniteľnú menu, potreboval veľké zásoby, a preto zlato nakupoval nielen na Západe, ale aj v ZSSR a Číne.
